Stránka o Punk-Rock kapelách

-Podrobná história



1.Kapitola: Ešte keď Blink-182 boli len Blink


Všetko začalo u Big Oily Men. To bola úplne prvná kapela, v ktorej Tom Delone hral. Big Oily Men boli v podstate Tom DeLonge, ktorý hral na gitaru a hocikto ďalší s nejakým hudobným nástrojom, ktorého Tom prevravel, aby si s ním zahrál v garáži. Túto kapelu moc ľudí hrať nepočulo. Jedinou propagáciou bol rukou napísaný názov kapely na kus papiera strčeného za okno Tomovho auta, ktoré stálo v ulici v kalifornskom meste Poway, kde DeLonge býval. Tento kus papiera bol jedinou nálepkou, ktorá kedy bola vyrobena, jediný letáčik. A vlastne to jediné, čo táto kapela kedy vyprodukovala. Presto je tato kratučká epizóda pre Blink-182 dôležitá. Vďaka Big Oily Men sa DeLonge naučil dve veci: poprvé, Tom sa do hudby zamiloval. Zadruhé, kapela vždy funguje lepšie, keď má nejaké členy. A tak pátranie započalo.

Mark Hoppus v tej dobe býval v pustine, v malom púštnom kalifornskom meste Ridgecrest vzdialeného štyri hodiny cesty kamkoľvek do civilizácie. Mesto, ktoré sa nedá označiť inak než zapadákov. Spoločne s ďalšími dvoma kamarátmi hral na basovú gitaru v kapele Of All Things. Jejich repertoár tvorily covery známych punkových kapiel ako The Descendents a sem tam tiež vymysleli niečo svoje. Hrávali na ohňových párty a raz dokonca v miestnom hudebnom klube. Ale nič viac v meste, ako bol Ridgecrest, dosiahnuť nešlo. Najmä keď polovicu jeho obyvateľov tvorili robotníci, ktorí pracovali na miestnej vojenskej základni. Kapela sa už nemala kam rozvíjať. Mark hľadal niečo viac, než čo mu mohlo toto malé mesto ponúknuť. Naviac tam bolo neskutočné teplo, množstvo pavúkov a hadov.

„Ďakujem Bohu, že som odišiel z Ridgecrestu. Bolo to malé, škaredé mesto uprostred ničoho,“ spomína Mark.

Písal sa rok 1992, bolo leto a Mark Hoppus sa odsťahoval do San Diega. Oficiálnym dôvodem bolo štúdium. Aspoň to povedal Mark svojim rodičom. Miesto toho ale začal pracovať v miestnom obchode s hudbou. Mark si so sebou vzal basgitaru, zosilovač...ale jeho kapela zostala doma. Nejakú dobu sa do Ridgecrestu kvôli nej vracel na víkendy. Ale po nejakej dobe už mu jeho šéf v práci tieto výlety netrpel. Možno už prestal veriť rozprávke, ktorú mu Mark narozprával. Hoppus mu povedal, že v Ridgecrestu pracuje s mentálne postihnutými deťmi a potrebuje tak byť na víkendy v Ridgecrestu, aby si tam s nimi mohol hrať. Avšak táto výhovorka dlho nevydržala a Mark sa musel s kapelou rozlúčit. Ale hudba mu moc chýbala.

Zhruba v tú istú dobu sa stala ešte jedna dôležitá vec. Tom bol vyhodený z powayskej strednej školy. Dôvodom bolo to, že Tom prišiel na basketbal opitý. Síce sa snažil vyhovoriť, že vďaka alkoholu hru viac prežíva, ale to vedenie nezaujímalo a Tom dostal padáka.

„Z tej doby si najviac pamätám na to, že som bol zrovna na začiatku druhého polroka,“ spomína Tom. „Mali sme nové predmety a ja s jedným kamarátom sme sa rozhodli chodiť do aerobiku. Len si to predstavte, ste medzi 60 skákajúcimi ženskými v tesných tričkách. Ale mňa vyhodili a to kamaráta fakt naštvalo, pretože on tam musel chodiť sám.“

A tak musel Tom prestúpiť do inej miestnej strednej školy. A tou bola Rancho Bernardo High School. Práve tu sa začína písať príbeh Blink-182. Tom sa tu spriatelil so skejterom Kerry Keyem a jeho vtedajšou priatelkyňou, Anne Hoppusovou. Sestrou Marka Hoppusa.

„To, že mňa vykopli zo školy, nebolo dobré, ale tiež to bola ta nejlepšia vec, ktorá sa mi v živote stala. Pretože bez toho by sa nič z toho, čo sa deje teraz, nestalo. Blink-182 sa stali realitou iba vďaka tomu, že ma vyrazili zo školy,“ hovorí Tom.

Všetci traja, Tom, Kerry a Anne, si užívali leta tak, ako jejich ostatní rovesníci – chodili na pláž, jazdili na skateboardu a proste blbli. Ale jednou vecou to leto bolo iné. Tom si neustále sťažoval a nariekal. Neskutočne moc chcel mať kapelu. A stále o tom rozprával.

Mark bol na tom podobne. V San Diegu bol nový, moc ľudí tam nepoznal a tak často vyrážal von so svojou sestrou a jejími kamarátmi, z nich jeden sa neustále sťažoval, že mu chýba kapela. A tak sa stalo, že Anne Hoppusová zoznámila Toma s Markom. Písal sa august roku 1992 a Blink-182 boli poprvý raz pohromade.

2.Kapitola: Ako Blink najprv skoro boli štyria a potom dvaja


Tí dvaja sa schádzali v Tomovej garáži. DeLonge si svoje nápady na pesničky zapisoval do zošita, ktorý nosil všade so sebou. Spoločne s Markom Hoppusom potom tieto nápady preberali a pridávali k tomu pesničky, ktoré napísal Mark. Celé hodiny dokázali spolu hrať. Dokonca už na prvom spoločnom stretnutí v garáži vznikli základy jednej z nejobľúbenejších pesničiek histórie Blink-182 – Carousel.

„Okamžitě jsem cítil, že my dva máme stejný styl,“ říká DeLonge. „Jedinej rozdíl byl v tom, že jsme hráli na jinej nástroj.“

„Mali sme rovnaké predstavy o pesničkách, písali sme o rovnakých veciach, obaja sme chceli rovnaké pesničky. Proste sme našli jeden druhého,“ pridává k tomu Hoppus.

Akonáhle sa raz našli, už nikdy sa od sebe neodtrhli. Mark síce ešte študoval strednú školu, ale rozvrh si upravil tak, že do nej chodil iba dvakrát do týždňa. Zbytok času trávil s kamarátmi, na skateboardu alebo skúšaním. A spoločne s Tomom si užívali neuveriteľných dávok zábavy. Čas postupoval a Mark s Tomom si začali uvedomovať, že keď nechcú hrať iba jedno leto, musí kapelu začať brať vážnejšie. Ale hlavne... potrebovali bubeníka. Tom poznal jedného chlapca. A tak sa na scéne objavil 14-ročný Scott Raynor, dlhovlasý priaznivec heavy-metalu, fanúšik kapely Metalica.

„Toma som poznal zo školy Rancho Bernardo, kde prebiehal súboj kapiel,“ spomína Scott. „Začali sme hrať dohromady, taký divný mix metalu a punku á la Descendents. Znelo to divne, ale potom prišiel Mark a naraz to bolo fajn. On bol skvelým mostom medzi mňou a Tomom.“

Keď vtedy Tom Scotta na onom súboji videl, uvedomil si, že Scott je tiež dobrý bubeník. A tak bol prijatý. Skúšky sa presunuli z Tomovej garáže do Scottovej izby, ktorá bola odlúčená od zbytku domu obľúbenými platy od vajec. Dostať všetko vybavenie do miestnosti nebolo jednoduché a samotné miesto pre hranie už tam ozaj skromné.Ale skúšky sa konali pravidelne. Nikto nikdy žiadnu nezrušil.

„Scott bol od začiatku veľkým prínosom pre kapelu,“ hovorí DeLonge. „Urobil by pre ňu čokoľvek, prvné posledné. Jediné, čo potreboval, bol vodič, pretože bol moc mladý a nemohol ešte mať vodičák. Tak som ho všade vozil a tiež som si ho za to pekne doberal.“

S bubeníkom sa DeLongov sen o kapele konečne začína stávať realitou. Na oko vypadali muzikanti síce mnoho viac, než aká bola skutočnosť, ale oni túto práca jednoducho milovali.Mark, Tom a Scott skúšali každý deň.Celé hodiny trávili písaním vlastnej hudby, hodiny skúšali rôzne nastavenia svojích zosilovačov a zisťovali, čo ktorý gombík robí. Premýšlali, čo vtipného budú hovoriť na skutočnom koncerte, nacvičovali rôzné štýly skokov a zisťovali, pri ktorom im to sedí najviac...

Možno práve v tejto dobe si kapela začala pohrávať s myšlienkou najmúť speváka, frontmana kapely. „Vedel som, že keby som nemusel spievať, tak by som mohol hrať oveľa komplikovanejšie veci na gitaru,“ spomína DeLonge. „Ale keď už som napísal pesničku, tak som ju chcel tiež spievať. A ja s Markom sme boli hodne prispôsobivý, takže sme nikoho ďalšieho nepotrebovali. I keď mi dalo veľa práce, aby som naučil Marka spievať ako chlapa. On najprv chcel spievať všetko tak ako Barbara Straisandová.“

A tak sa kapela uspokojila s tým, čo mala. Mark s Tomom spievali obidvaja. Mark hral na basovú gitaru, Tom na gitaru a Scott na bicie. Zloženie kapely tak bolo definitívne. A skupina sa tiež stala tou nejdôležitejšou vecou v životoch ich členov. To sa nepáčilo Markovej priatelkyni, ktorá žiarlila na čas, ktorý Mark venoval kapele namiesto nej. Hoppus dostal ultimátum: buď ona, alebo kapela. Ako to dopadlo, vieme všetci... Ale tiež to mohlo dopadnúť úplne inak. Mark sa dokonca v jednej chvíli rozhodol odísť. Ale keď mu o štyri dni neskôr Tom povedal, že sa so Scottom chystajú nahrať pásku, Mark sa rozhodol vrátiť sa. Chcel byť späť v kapele.

„Videl som, ako sa naštval, keď sme mu povedali, že to urobíme bez neho,“ hovorí DeLonge. „Najprv urobil to, čo po ňom chcela jeho priateľka. Ale bol tvrdohlavý a vrátil sa. Ale je jasné, že musel presť znovu celým procesom výberu. Chápete, že sa proste nemohol iba tak vrátiť ku svojej starej práci?!“

Keď sa vtedy definitivne ustálilo zloženie kapely, ostávala už iba posledná vec – jej názov. Najprv si hovorili Duck Tape a dokonca mali svojho maskota – roztomilé malé kačiatko. Ale tento názov vydržal iba chvíľu. O pár dní prišiel Tom s tým, že sa mu oveľa viac páči názov Blink. A to sa tiež uchytilo. A i teraz mali svojho maskota – malého zajaca. Čo iného je s punkovou scénou spojené viac než malý zajko?!

3.Kapitola: Prvé koncerty-Tragédie


Na začiatku roku 1993 bola kapela kompletná. Mala vlastné pesničky, mala vlastný štýl. Mala meno a aj svojho zajačika. A tak sa pustila do nahrávania, môžeme to tak vôbec nazvať, dema – "Flyswatter".

„Hovoril som si, že meno Flyswatter (plácačka na muchy) by bolo super. Je to síce o ničom, ale znie to skvele,“ spomína na tuto dobu Mark Hoppus. „A ako obal sme použili moje kresby a lá moderné umenie.“

Pesničky na "Flyswatter" boli v skutočnosti nahrané živo, bez akýchkoľvek úprav, mixu, proste nič, čo sa bežne používa, aby nahrávka znela lepšie. Tom potom urobil niekoľko kópií a pár ich predal behom prestávok deckám v škole. A tým ich obchod skončil.

„Ľudia sa ma stále pýtajú, kde by zohnali Flyswatter,“ hovorí Tom DeLonge. „Ja si vždycky hovorím, ‚Ty vole, keby si len vedel, čo vlastne chceš. Je to ako by si chcel zbierať hovna‘. Je to iba pár pesničiek nahraných v obývačke. Nevedeli sme spievať ani hrať. A na nahrávke vlastne ani nič nepočujete. Je to proste hnus.“

Ale i pres otrasnú kvalitu nahrávky to kapele pomohlo. Zanedlho sa už chystala na svoj vôbec prvý koncert. Ten prebehol jednu utorkovú noc v nočnom klube Spirit Club, kam sa mohlo až od 21 let (tento vek je v USA považovaný za dospelost). Vlastne to nebol ani tak klub, ako skôr bar, ktorý občas poriadal malé koncerty. Kapely tu hráli zadarmo a samy si museli zajistiť predaj lístkov. Peniaze z tých, čo predalyi, si mohli ponechať. Nepredané lístky museli kapely vrátiť. Keď sa Blink chystali na svoj prvý koncert, vrátili klubu všetky lístky, ktoré dostali k predaji...

„Nepoznali sme nikoho, komu by bolo 21 rokov,“ hovorí DeLonge. „Ani nám nebolo 21. My sme ani nemohli ísť dovnútra predtým, než sme mali hrať. Museli sme celý večer čakať vonku.“

„Nikto tam nebol,“ pridáva k tomu Mark. „Iba my, náš kamarát Cam, ktorý jedinýj bol dosť starý na to, aby tam vôbec mohol prísť, jeden opitý motorkár a barmani. To bolo všetko. A neviem prečo, ale ja som bol nervózny.“

Druhý koncert Blink prebehol v dnes už zavrenom obchode Alley Kat Records v San Diegu. Na programu boli dve kapely, Blink začínali. Tá druhá skupina bola šialená hardcore goth kapela, ich meno si nikto nikdy nezapamätoval. Na obidve kapely sa prišlo pozrieť asi desať ľudí. A všetkých tých desať ľudí boli kamaráti, ktorí prišli podporiť Blink, ktorí zavalili o letáky miestnej strednej školy. A keďže na druhú kapelu nikto neprišiel, v porovnaní s Blink boli profíci – mali dokonca vlastnú svetelnú show. Naviac organizátori neboli zrovna šikulovia a tak sa stalo, že Tom dostal pres mikrofón ránu elektrickým prúdom pričom jeho tvár dostala krč. To ohromne pobavilo dievča, po ktorej DeLonge vtedy išiel. Druhý koncert sa proste nepodaril.

Ale im to bolo jedno. Mali kapelu, mali nahrávku a konečne hrali koncerty. Tie sa pomali ale isto stávali viac a viac pravidelnejšími. Študenti powayskej strednej školy, ktorí Toma milovali už predtým (dokonce ho zvolili miestným kráľom plesu), sa o kapelu začali tiež zaujímať. A Blink boli hrdý na to, čo behom krátkej doby dokázali. Od založenia kapely v lete roku 1992 sa naučili hrať s iba pár chybami a hrali pred ozajstnými ľuďmi. A dokonca mali odvahu na nahranie prvého dema. A to všetko behom zhruba jednoho roka, čo sa poznajú. Ich kariéra začínala...

4.Kapitola: Ako Blink boli zavretý v hrobke


Prvé koncerty Blink sa moc nepodarili. Ale ich počet neustále narastal. A i keď publikum tvorili prevažne kamaráti zo školy, zmena bola už na dohľad. Kapela si totiž našla vlastnú cestu, ako sa predstaviť viac ľuďom. Vtedy fungoval v San Diegu veľmi obľúbený klub Soma, na pôvodnej adrese na Market Street. Klub bol rozdelený na dve poschodia – v tom vrchnom a hlavnom hrali slávne kapely ako NOFX alebo Green Day, zatiaľčo začínajúce kapely mali vyhradený priestor v pivnici, v miestnosti, ktorej sa hovorilo – hrobka.

Hrobka bola malá miestnosť, v ktorej bolo malé pódium iba pár centimetrov nad zemou, na ktorom nebolo prakticky sa kde pohnúť. A o moc väčší priestor nemalo ani publikum. V hrobke platilo iba jedno pravidlo – kapela sa musela zdržiavať iba na javisku. Skupiny to väčšinou dodržovali, pretože tu mohli osloviť veľa ľudí. Headlinery koncertov v tomto klubu boli často také malé miestne kapely. A predkapely im robili ešte menšie miestne kapely. A Blink boli práve jednou z týchto ešte menších miestnych kapiel.

Vybavenie kapely sa zpočiatku vošlo do veľkej, rodinnej dodávky Markovej mami.Síce to nebolo auto, v ktorom sa mladý punk-rocker rád ukazoval, ale bolo jediné s dostatečne veľkým priestorom, kam sa vošlo všetko vybavenie kapely. Každý koncert v hrobke museli Mark, Tom a Scott všetko vybavenie ručne nosiť po schodoch do pivnice. Tam potom hrávali pre tricať až štyricať ľudí, z ktorých väčšina sa prišla pozrieť na iné kapely. Iba pár prišlo kvôli Blink, a to boli predovšetkým kamaráti.

„Pamätám si, ako som sa zakaždým bál, že sa búchnem hlavou o strop, pretože tam bolo tak tesno,“ spomína Mark Hoppus. „Ale hrať tam bolo úžasné.Hrobka bola skvelá. Je skvelé, keď nejaký klub dáva šancu malým začínajúcim kapelám šanci predstaviť sa triciatim, štyriciatim ľuďom.“

„Hrať v hrobke bolo skvelé,“ hovorí Tom DeLonge. „Živo si pamätám, ako som sedával pred klubom a divil sa, že ma čaká skutočný koncert v skutočnom klubu. Ale tiež som bol v smútku, pretože som vedel, že za hodinu bude po všetkom a my musíme čakať ďalší mesiac, až tam zase budeme môcť hrať.“

Ale s pribúdajúcimii koncertmi v hrobke rástla v chlapcoch chuť po väčších koncertoch; takých, ako na prvom poschodí klubu. Ale to najprv museli dokázať vedení klubu, že sú kapela, ktorá to myslí vážne. A tak museli usporiadať koncert v hrobke, na ktorý sa musí prísť pozrieť veľa ľudí. A tak sa „kvalifikovať“ do prvého poschodia. Pokiaľ by prišlo sto ľudí, ktorí pri vstupe povedia „Blink“, môže kapela hrať na hlavnom pódiu. Ale ako prilákať sto ľudí? Bohužial toľko kamarátov nemali a toľko ľudí ich ani nepoznalo. Potrebovali ešte viac koncertov...

A DeLonge na tom naozaj tvrdo pracoval. I keď to boli všetci traja, ktorý mali záujem na úspechu kapely, Tom bol ten, kto v skutočnosti všetko viedol. Pre kapelu bol schopný urobiť čokoľvek. Na skúšku tak naraz doniesol magnetofón, na ktorom nahrali pásku, ktorú potom poslali všetkým promotérom v San Diegu. Tím potom neustále volal, pokiaľ od nich Blink nedostali nejakú šancu hrať. Volal riaditeľom miestných stredných škôl a vravel im, že Blink sú vysoko motivujúca kapela s dôrazom na protidrogovú tématiku. Jeho cieľom bolo, aby Blink mohli hrať behom pauz na obedy alebo na rôznych zhromáždeniach v školách. Tom bol v tomto neúnavný a nehanbil sa urobiť čokoľvek ,čo by pomohlo kapele.

„Ja som chcel jednoducho stále hrať,“ hovorí Tom. „I keď som bol v práci, tak som stále tím ľuďom volal. Do škôl som nosil letáky a poslal som snáď milión našich pásiek. Ako moc som vtedy chcel hrať nejaké koncerty!“

A všetky tieto snahy Toma neboli márne. Blink hrávali koncerty pravidelne. A s pribúdajúcimi koncertmi sa rozrastalo tiež publikum. Blink se stávali v San Diegu viac a viac známejší, to všetko vďaka tomu, že ich ľudia mohli počuť takmer každý víkend. Blink mali tiež jednu výhodu – v San Diegu vyčnievali. V polovici devädesiatych rokov bolo San Diego známe hlavne tvrdými rockovými kapelami, napr. Rocket from the Crypt alebo Fluf. A kapela zložená zo skaterov, ktorá na koncertoch hovorí o prdení a hrajúci rýchly a melodický punk-rock, vtedy budila pozornosť. A presne takou kapelou Blink vtedy boli. A tak sa konečne stalo, že v publiku sa stále častejšie začali objavovať tváre, ktoré nikto pred tím nevidel. A bolo ich dosť.

Blink nakoniec nikdy nemali šancu zahrať na hlavnom javisku v klubu Soma. Ale nebolo to z dôvodu, že nezohnali stovku ľudí, ktorá by sa na nich chcela prísť pozrieť. Ešte než zhromaždili dostatočne veľký počet fanúškov, pôvodný klub Soma bol uzavrený a presťahoval sa. Nový klub Soma síce už nemal hroku, ale za to mal vedľajšie pódium. Základná myšlienka tak zostala rovnaká.

„Soma bol taký náš druhý domov,“ spomína Mark. „Všetci mladý, ktorí sa nezaujímali o fotbal alebo o nejaké plesy chodili sem. Všetci sem chodili, aby videli svojich kamarátov a mrkli sa na kapely. Každý víkend. Hrať tam bola vždy paráda.“

Krátko po znovuotvorení klubu hrali Blink na vedľajšom javisku, ako hlavná kapela. Aby sa dostali sem, museli pracovať tvrdo a dlho. A tuto šancu využili naplno. Vtedy si získali všetkých prítomných. Miestnosť s vedľajším pódiom bola totálne zaplnená a keď Blink začali hrať, celý dav sa rozpohyboval. Medzi pesničkami Tom s Markem vtipkovali na témy hovien, masturbácií a samozrejme, dievčat.

„Ľudia stále chodili a chodili,“ hovorí Tom. „Polovicu z nich som nepoznal. Bolo tam nejakých 140 ľudí. Bolo to trochu strašidelné, viete bol to náš koncert a oni všetci prišli na nás! Bol som posraný strachmi, že budeme hrať zle alebo tak.“

Ale koncert dopadol dobre. Publikum sa vynikajúco bavilo a s nimi sa bavili i Blink. Bolo to ako na skúške, ibaže tam bolo o 140 ľudí viac. Konečne. Konečne si vyslúžili právo hrať na hlavnom, veľkom, pódiu.

5.Kapitola: Blink konečne ako kapela ,vrátane dosky a zo všetkým čo k tomu patrí


Prvý veľký koncert Blink prebehol jeden štvrý večer, na hlavnom pódiu v klubu Soma. Vtedy začala pre kapelu nová éra – veľkých koncertov. Ale ešte väčšie mali prísť. V rokoch 1993 a 1994 robili Blink vlastne iba jediné – hrali koncerty. Takmer každý víkend ste ich mohli vidieť na nejakom pódiu, až už ako hlavná kapela na vedľajšom pódiu v Soma klubu, alebo ako predkapela na hlavnom javisku. Alebo v úplne inom klubu pre mladých v oblasti San Diega. Niekoľkokrát dokonca hrali v strediskách YMCA. Jediným miestom, kde fanúškovia hľadali Blink marne, boli kluby pre dospelých, kam sa ich rovesníci nesťahovali. A Blink o iných fanúškov vlastne ani nestáli a s inými neboli šťastný.

„Boli sme rovnaké decká, ako naši fanúškovia,“ hovorí Tom. „Viete, chodili sme do školy, skúšeli baliť dievčatá a proste blbli. A o tom sme tiež spievali, to čo sme robili my i naše publikum. Myslím, že preto nás ľudia mali radi. Jednoducho nás poznali.“

Behom relatívne krátkej doby kapela urazila dlhú cestu, ktorá začala v Tomovej garáži. Blink už bola skutočná kapela, mala svoje koncerty a mala svojich fanúškov. Chýbalo už iba jediné – album. Skutočná doska, ne nejaká nahrávka zo Scottovej izby.

Mark v túto dobu stále ešte pracoval v obchode s doskami, aspoň on tak svoju činnosť nazýval "práca". Jeho šéf Pat Secor mal hudbu strašne rád. Secor začal pracovať v tejto branži, pretože sa chcel dozvedieť niečo o obchodnej stránke hudobného priemyslu. Keď Mark zrovna netrávil čas v práci sledovaním televízie (čo nemohol), alebo zrovna nejedol (v obchode sa jesť nesmelo), neukazoval sa v obyčajnom tričku (iné tričko než s límcom bolo zakázané) a šiltovkou (čiapky boli tabu) a modrými vlasmi (zamestnanci museli mať prírodnú farbu vlasov), alebo keď zrovna neignoroval zákazníkov, on a Pat spolu stále hovorili o hudebnom svete.

„Můj šéf bol zároveň můj kamarát,“ spomína Mark. „Mali sme radi rovnakú hudbu a stále sme sa zhovárali. On chcel založiť vlastný label a my sme chceli vydať demo. Tak nám ponúknul, že nám požičia nejaké peniaze, a než mu ich splatíme, tak si budeme deliť zisk. A tak sme sa za jeho a naše peniaze dostali do štúdia.“

„Pat bol prvý človek, ktorý nám veril,“ hovorí o tejto dobe Scott.

Tato demo nahrávka je známa pod názvom „Buddha“. Nahraná bola v kalifornskom meste Santee v Doubletime Studios. Technika vtedy robil Heft Forrest, ktorý iba za tri dni a za smiešný rozpočet urobil to nejlepšie, čo len mohol. V tej dobe bol Mark naviac chorý a všetko sa naviac muselo zladit s jeho rozvrhom v škole a s jeho prácou. Ale podarilo sa, prvná ozajstná nahrávka bola na svete.

„Pamätám si, ako sme boli totálne paf z tých hudebných efektov, ktoré mali v štúdiu,“ spomína Tom. „Nahrávanie nám trvalo tri večery a niekoľko hodín sme strávili pridáváním rôzných efektov, pretože sme si mysleli, že to bude znieť smiešne.“

Na obal sa použilo iba pár fotiek, ktoré doniesol dobrý kamarát Cam Jones. Mark a Cam strávili jedno odpoludnie fotením „umeleckých“ fotografií, ktoré získavali na Scottovom nádvorí. Soška budhy na obalu bol darček od Markovho nevlastného otca. Mark si jednoducho myslel, že soška vypadá dobre a tak ju so sebou raz vzal na fotenie. Keď potom fotky vyvolali, šli do mirstného kopírovacieho obchodu, kde sa potom hrali s farbami, než boli spokojení. Časť bookletu s textami pesničiek bola tiež jednoduchá – ručne napísaná a tisíckrát okopírovaná. Bola to jednoducho amatérska doska so všetkým.

Ale ani to nemalo vplyv na to najdôležitejšie – na pesničky. A tie boli dobré. Boli výsledkom usilovnej práce Toma a Marka, ktorí boli v tomto smere perfekcionalisti. Pesničky boli jedna z mála oblastí, v ktorej sa kapela snažila o to najlepšie.

„Jediné, na čom nám záležalo, boli pesničky,“ hovorí Mark. „To bol náš jediný cieľ. Písať skvelé pesničky. Nemuseli sme zahrať každý koncert perfektne, nemuseli sme všetko urobiť najlepšie, nemuseli sme podať najlepší výkon, ale museli sme mať dobré pesničky.“

„Myslím, že najlepšie bolo to, že sme ako kapela spievali o veciach, s ktorými sa mohli decká stotožniť,“ dúma Tom. „Písali sme pesničky o veciach, ktoré decká poznajú. Ale bolo tiež dosť dôležité ľudí rozosmiať. Na konci nahrávania Buddha sme tak strávili mnoho viac času nad zlepšovaním tých vtipných pesničiek než tých ostatných.“

A niekoľko týchto pesničiek si kapela obľúbila. A fanúškovia tiež. Niekoľko rokov po vydaní tohoto dema boli pesničky natoľko príťažlivé, že ich label Kung Fu Records vydal na CD a nahrávka sa tak stala poprvý raz dostupná všetkým fanúškom.

Ale v dobe, kde Blink nemali ani poňatie, čo je to distribúcia, dostať demo k fanúškom dalo o hodne viac práce. Tom a Mark tak naraz museli zájsť pre nahrávku na kazetách. V skutočnosti to boli dve krabice – v jednej kazety a v druhej obaly k nim. Potom šli do kopírovacieho obchodu, kde urobili obaly na kazety. A nakoniec to všetko doviezli do Markovho domova, ktorý stále býval s rodičmi. A tak sa celá Markova rodina behom sledovania televízie zapojila do kompletovania. Keď bolo všetko poskladané, Mark nasadol do auta a kazety rozviezol po rôznych obchodoch s hudbou v meste.

„Stále si dobre pamätám, ako som jazdil po meste a hľadal obchody, kam by som dal naše kazety,“ hovorí Mark. „A pretože sa predávali, tak som sa často do tých obchodov vracial. A i keď jeden obchod predal trebárz jednu kazetu, druhej trebárz dve, tak to znamenalo, že niekto príde do obchodu a chce si kúpiť niečo, čo sme my vytvorili. A to bol úžasný pocit.“

Kazety sa tiež predávali na koncertoch Blink. A to rýchlo. Starší fanúškovia ich chceli, aby si mohli kapelu púšťať v autách. Noví fanúškovia jednoducho chceli opäť počuť to, čo sa im zrovna zapáčilo. Nech už bol moíiv akýkoľvek, ľudia proste nahrávku chceli. A tak Mark s Tomom stále častejšie jazdili do továrne, kde vyzdvihovali ďalšie a ďalšie krabice s kazetami. Naviac v tej dobe začali Blink predávať také svoje tričká. Tom a Mark si pri tejto príležitosti zariadili obchod v Markovej garáži. Neboli to moc pekné, profesionálne, extra kvalitné tričká, ako mali slávne kapely. Boli to iba podomácky urobené tričká. Chceli si urobiť vlastné tričká a technológiu výroby skúšali na všetkom, čo sa doma vyskytlo – vankúše, presteradlá, boxerky... Vtedy bolo všetko od atramentu a rôznych chemikálií, ktoré zase atrament vymazávali. Ale tričká nakoniec boli na svete.

„Naše prvé tričká boli fakt šialené,“ smeje sa Mark. „Vlastne ano nedávali zmysel. Na prednej strane bol nejaký podivný motiv čohosi a vzadu tuším nápis ‚Mladý divný cicek‘. Vôbec netuším, čo sme tým mysleli. Raz sme dostali extra zakásku od jedného kamaráta – že či mu môžeme odstrániť ten prsatý nápis z trička?“

Ale i pres to sa tričká predávali. Ano, nepredali sa ich tisíce ani stovky, ale na tom nezáleží. Ale to, že sa našiel niekto, kto nosil tričko Blink, na ktorom bol nápis „Mladý divný cicek“ bol pre kapelu dostatočným potešením.

Kapela sa tak pomaly ale isto stala všetkým pre Marka, Tom a Scotta. S tým však tiež súvisí fakt, ktorého si boli dobre vedomí – kapelu ovlivňujú tiež rôzne veci zvonkajšia, nech už je ten vplyv dobrý či nie. A tak sa stalo, že keď začala kapela konečne poriadne fungovať, Scottovi rodičia predali dom v Poway a presťahovali sa do Rena, mesta v Nevade. A svojho syna, ktorý stále ešte chodil na strednú školu, vzali zo sebou. Blink stratili svojho bubeníka. Skoro ho nahradili muzikantom Mikem Kriplom, ale Tom s Markom chceli späť svojho bubeníka. A tak nekoľko mesiacov usilovne šetrili, aby mohli Scottovi platiť letenky na koncerty. Scott nakoniec presvedčil rodičov, aby mu dovolili sa presťahovať spät do San Diega, kde žil s Markovou rodinou. Kapela tak bola opäť pohromade a mohla pokračovať v ceste za úspechom.

„Leto, kde som býval s Markovou rodinou, bolo moje asi najlepšie leto v živote,“ spomína Scott. „Z domova som odišiel v 17tich rokoch, kúpili sme dodávku, natočili prvý videoklip... Mal som svoje sny a tie sa začínali plniť.“

A Mark, Tom a Scott neboli jediní, kdo vnímali, že Blink mají úspech. Na obzoru sa už rysovali veci, ktoré síce sami ovlivniť nemohli, ale pre kapelu mali znamenať zmeny k lepšiemu.

6.Kapitola: Mark, Tom a Scott spoločne v posteli


Keď Blink začínali, bolo San Diego prezívané ako „Druhý Seattle“. V jeho srdci bola pestrá hudebná scéna a jeho tepnou bol miestny nezávislý label Cargo Records. Nahrať dosku je sen asi každej kapely. A Cargo Records sa tento sen Blink chystal splniť.

Kapela mala na strane labelu dvoch spojencov – Brahm Goodis bol mladý skater a čerstvý fanúšik Blink. Jeho otec bol Eric Goodis, prezident Cargo Records. Brahm dobre vedel, že jeho otec chcel, aby sa vydavateľstvá zameriavali na viac hudebných štýlov, a tak ho napadlo, že by sa Blink mohli hodiť a priniesol otcovi kazetu s nahrávkou Blink.

Kapele tiež pomohol gitarista kapely Fluf, ktorý si hovoril 0. Ten bol v San Diegu veľmi známy, jeho kapela spadala pod Cargo Records a celkovo mal nemalý vplyv na hudebnú scénu v San Diegu. 0 videl v Blink potenciál, a tak sa im snažil pomáhať. Spoločne potom s Brahmom prinútili Erica Goodise, aby sa prišiel pozrieť na koncert Blink. A to bol samotný počiatok všetkého. Keď poprvý raz Mark, Tom a Scott prišli do kancelárie v Cargo Music, mali celkom strach.

„Neboli sme ešte ani dospelí,“ hovorí Mark. „A naraz sme sedeli v kancelárií, kde zvonili telefóny, kde za skutočným stolom sedeli ľudia, ktorí celý deň pracovali s hudbou.“

Eric Goodis urobil kapele ponuku. Nahrávka Buddha sa predávala veľmi dobre a stala sa hitom miestnych predajcov s hudbou. Ale Eric chcel začať postupne a ponúkol kapele vydanie sedempalcového vinylu. A i keď boli poprvý raz v podobnej kancelárii, Blink dobre vedeli, že toto nieje cesta, ktorou sa chcú vydať. Kapela by už rada vydala svoju nahrávku na CD. A bola to pripravená urobiť s podporou labelu, alebo i bez nej. Mala ušetrené nejaké peniaze a bola dohodnutá s jednou miestnou kapelou, že s ich pomocou nahrá a sama vydá nahrávku, pokiaľ to bude treba. Keď toto zistil Eric, stiahol svoju pôvodnú ponuku a súhlasil s podpisom zmluvy s Blink na skušobnú dobu. Tak moc ich nechcel stratiť.

„Boli sme vo vytržení. Myslím, že nikto z nás tu zmluvu ani nečítal,“ spomína Mark. „Dali nám ju a my sme proste povedali ‚Paráda, to berieme‘. Myslím, že sme nemali nijakého právnika alebo niekoho, kto by sa na to pozrel. Boli sme z toho tak paf, že s nami niekto podpisuje zmluvu.“

„Eric Goodies sa s nami stavil, keď sme podpipsovali zmluvu,“ hovorí Tom. „Povedal, že nepredáme viac ako 3000 kópií. Teraz sa blížime k počtu 300 000. Tu stávku sme vyhrali.“

Zmluvu vzali a bez rečí podpísali. V skutočnosti to bol iba Mark, kto ju za kapelu podpísal. Scott v tu dobu ešte nebol plnoletý a podpísať ju nemohol a v deň, keď sa zmluva podpisovala, bol Tom v práci a nemohl sa uvoľniť. A tak, aby Mark splnil podmienky zmlouvy, za Toma se podpísala jedna Markova kamarátka. V labelu si nikto podivného podpisu DeLonga nevšimol, tak ako, že všetky ďalšie podpisy boli iné. Zmluva bola hotová krátko pred tým, než kapela zamierila do štúdia. Tentokrát nahrávali v Los Angeles, v slávnych Westbeach Studios. Čo bolo pre kapelu ďalšie veľké vzrušenie.

„To bola posvätná pôda,“ hovorí Mark. „Ako keby ste šli do kostola, alebo tak. Nahrávali tam veľké kapely – Bad Religion, NOFX, Face to Face a ďalšie. Mali sme k tomu miestu rešpekt.“

A aby ten rešpekt bol ešte väčší, Tom nahrával cez zosilovač Mr. Bretta, gitaristu Bad Religion. Celá kapela cítila nejaké spojenie s tými veľkými skupinami. A cítila sa prepojená ešte viac, keď nešťastnou náhodou zničili jeden z Mr. Brettových mikrofónov. A štúdio bolo tak milé, že chcelo po mladej chudobnej kapele toto drahé vybavenie zaplatiť.

„Neviem, čo sme si mysleli. Plánovali sme zase trojdenné nahrávanie, tak ako u Buddha, ale to proste nešlo u skutočnej dosky,“ hovorí Mark.

Blink si rezervovali iba tri dni v štúdiu, takže pracovali pod veľkým časovým stresom. Mark, Tom ani Scott naviac moc dobre Los Angeles nepoznali, a tak keď do štúdia šli poprvý raz, stratili sa. A omeškali sa o tri hodiny. Keď sa konečne dostali do štúdia, hneď sa pustili do práce. I cez časový stres šlo nahrávanie dobre.

„Ozaj sme chceli urobiť dobrú dosku,“ hovorí Mark. „Pracovali sme desať, dvanásť hodín v kuse, ani sme nemali pauzy na jedlo. A ľudia, ktorí nám pomáhali, boli proste úžasní.“

Dosku produkoval 0, gitarista z Fluf, v štúdiu sa neustále pohyboval Steve z Ten Foot Pole, ktorý so všetkým pomáhal.

„To bola paráda, že nám Steve pomáhal. Jeho kapelu som miloval a naraz tu bol s nami a pomáhal mojej kapele a hovoril, že sa mu naša hudba páči. Znamenalo to veľa,“ hovorí Mark.

„Z nahrávania Cheshire Cat si pamätám na jedného technika. Volal sa Steve, nie ten z Ten Foot People, iný. A ten keď jedol, tak kľačal na zemi, zadok mal vystrčený a jedol rukami. Bolo to fakt divné,“ pridáva k tomu Tom.

Po dlhom pracovnom dni odišla kapela do hotelu, aby si odpočinula. Mali dohodnutú rezerváciu v jednom hotelu blízko štúdia s izbou, v ktorej boli dve dvojposchodové postele. Keď ale Blink prišli na izbu, zistili, že tam niesú dve dvojposchodové postele, ako požadovali. Miesto toho tam bola jedna veľká, manželská postel. Ale všetkým to bolo jedno. Po únavnej práci v štúdiu boli všetci radi, že vidia postel, a tak si ustlali spoločne. A takto spali všetky tri noci. Tomovi sa zdáli desivé sny o lyžovaní, mlátil so sebou v spánku a budil ostatních. A budil sa kupodivu unavený, zatiaľčo ostatní sa prebúdzali vo skvelej nálade a s úsmevami na tváry.

Zázrak všetkých zázrakov – doska bola behom troch dní nahraná. Pri spätnom pohľadu je táto kratučká doba síce počuť, ale vtedy bol pre kapelu obrovský úspech mať takto kvalitnú nahrávku. Album obsahovalo niekoľko pesničiek z predošlého dema Buddha, tak ako nové pesničky, ktoré boli rýchle a jednoducho lepšie než tie staršie. A hlavne – boli na CD, ktoré si mohli ľudia kúpiť v obchodoch.

Dosku pomenovali po kočke z Alenky v ríši divou. Na obalu je siamská kočka s vyfarbenými očami. Túto fotku Blink použili z kalendára, ktorý našli v sklade, kde pracoval Tom. Skupina požiadala o použitie fotografie, ale spoločnosť vyrábajúca kalendár ich žiadosť najprv zamietla. Presto si kapela najala grafika z Cargo Records, aby fotku upravil. Pritom sa riešili autorské práva.

Nakoniec bolo všetko vybavené a bolo to oficiálne – Blink mali svoje prvné skutočné album. A skoro sa mali tiež dočkať svojej pesničky v rádiu. M&M’s bola pesnička, ktorá sa zaľúbila fanúškom a tiež Mike Halloranovi, ktorý robil DJ v rádiu 91X. Ten sa zároveň stal prvým DJ na svete, ktorý do vysílania rádia zaradil nejakú pesničku Blink.

Keď poprvý raz Mark, Tom a Scott počuli svoj song v rádiu, boli z toho proste mimo. Tom zrovna šiel v aute, keď počul svoju pesničku, stiahol okienko a na všetkých kričal, aby si pustili rádio.

„Kričal som dokonca na ľudí, čo šli zrovna na bicykli,“ smeje sa Tom. „Blázon, na bicykloch obvykle nebývajú rádia. Ale mne to bolo jedno, pretože moju pesničku zrovna hrali v rádiu.“

Cesta pokračovala – kapela mala už album, pesničku v rádiu. Ostávalo jediné. Televízia. A k tomu potrebovali videoklip...

7.Kapitola: Na scénu vstupujú manažéri, promóteri a číslo 182


Spoluprácia s labelom Cargo bola pre Blink prospešná. Pomohli im s natočením debutovej dosky a krátko potom tiež kapele ponúkli malý rozpočet pre natočenie prvého hudobného videoklipu. A tento rozpočet bol naozaj malý. Máloktorý videoklip stojí menej než pol milióna dolárov, ale na klip k M&M‘s muselo stačiť iba 10 tisíc dolarů. Réžie sa ujal Darren Doe, ktorý mal skušenosti s prácou s MxPx alebo Pennywise.

Dej videoklipu bol jednoduchý: členovia kapely sa zobúdzajú vedľa svojích priatelkýň, ktorým každý niečo ukradne. Potom sa potichu z domu vykradnú , aby sa všetci stretli v Belmont Parku, kde proste blbnú. Nakoniec dorazia do klubu Soma, kde majú odohrať koncert. Na mieste ich jasne čakajú priatelkyne, následuje strelba z pištolí, chlapci si prebojujú cestu na pódium, viacmenej potom si uvedomia, že koncert bol zrušený.

„Vďaka veciam ako natáčenie videoklipov si pripadáte ako v sne,“ hovorí Mark. „Nič moc sme s tím videom neplánovali, ale vtedy som si pripadal ako rocková hviezda. Viete, my sme si platili modelky! Platili sme im za to, aby s nami boli celý deň!“

Video sa nakoniec dostalo na niekoľko kompilácií a dokonca bolo zakázané na MTV. Mohli za to tie tri dievčatá s pištoľami, ktoré nás vystrielali. Viacmenej, so základňou verných fanúškov, pesničkou v rádiu a zakázaným videoklipom sa doska „Cheshire Cat“ predávala čím ďalej tým lepšie. A tak sa stalo, že Blink už neboli iba miestnou kapelou zo San Diega. Naopak sa začínali pokukovať za hranice okresu. A to najdôležitejšie, vzbudili pozornosť Ricka DeVoe.

Rick DeVoe vyrastal v punk-surferskej scéne v južnej Kalifornii, chodil na večierky a zaujímal sa o nové kapely. Svet punk-rocku miloval tak moc, že keď dospel, odmietol ho opustiť. Svoju vášeň premenil v zamestnanie; najprv ako jeden z najrešpektovanejších promotérov v punkovej oblasti v Amerike. Neskôr jako jeden z najrešpektovanejších manažérov. V San Diegu si založil promočnú spoločnost Big Dummy, ktorá spadala pod krídla Bill Silva Presents. Rick bol prvým promóterom The Offspring a spolupracoval tiež s Pennywise. Staral sa tiež o záujmy Unwritten Law v San Diegu. A nakoniec, chcel sa stať manažérom Blink.

Blink z toho mali veľkú radosť. Tom DeLonge dal pre Ricka rýchlo dohromady sadu tlačív, ktoré tvorily iba kópie fanzinov, recenzí a pár obrázkov s motívami Blink, ktoré Tom nakreslil.

„Modlil som sa, aby sme mohli pracovať s týmto chlapíkom,“ spomína Tom. „Bol to skvelý punkový promóter, ktorý robil úžasné koncerty s The Offspring, NOFX alebo Pennywise. A ja som chcel medzi týmito kapelami tiež hrať.“

Želanie kapely sa splnilo a Rick DeVoe s ňou podpísal zmluvu. Bola to perfektná zhoda. Rick sa s Blink okamžite spriatelil; sľúbil, že pre nich urobí všetko, čo len bude môcť. A tento sľub tiež splnil. Skoro po zahájení spoluprácie upozornil na kapelu DeVoe tiež ďalšieho strážneho anjela – Ricka Bondeho z Tahoe Agency. Táto spoločnosť zariaďovala veľké punkové (i iné) koncerty. Rick Bonde Blink veril od začiatku a hneď im dohovoril koncerty, i keď do tej doby nikdy nehrali mimo oblasť južnej Kalifornie. V týchto dňoch Rick Bonde trávil celé hodiny so svojou ženou Jean plánovaním miniturné a koncertov pre Blink, na ktorých kapela obvykle nezarobila viac než 25 dolárov. A pretože Rick a Jean boli platený percentuálne zo zisku, dostávali obvykle tak 5 dolárov za niekoľkohodinovú prácu. Ale ich ochota dala Blink možnosť pozrieť sa za hranice okresu a navýšiť tak počet svojích fanúškov. Rick a Jean spolupracovali s Blink až do roku 2000, kedy Tahoe Agency oficiálne ukončila činnosť. Tých niekoľko spoločných rokov malo ale pre Blink rozhodujúci význam, a to vzhľadom ku kariére, tak k osobným životom členov kapely.

Ale „Cheshire Cat“ neznamenala iba dobré veci. Vďaka debutovej doske si kapely všimli ďalší Blink - jedna irská techno-kapela, o ktorej tý Blink zo San Diega nemali ani tušenie. A Irovia chceli, aby Američania prestali používať rovnaký názov pre kapelu. A pretože sa chlapci vtedy nechceli púšťať do právnických bitiek, zvolili si zmenu názvu. Ale názvu Blink by sa predsa iba tak nevzdali, znamenal pre kapelu totiž veľa. Museli pracovať dosť tvrdo, aby ich ľudia poznali. Ako Blink. A tak, aby sa odlíšili od írskych Blink, chlapci zo San Diega jednoducho pridali za názov číslovku. A prečo 182? Jednoducho, bola to náhoda; číslo nemá žiadny význam. I keď si Mark a Tom občas radi vystrelili z fanúškov a sem tam trepli nejaké pseudo-teórie o tajomnom čísle. Pravdou však je, že 182 neznamená nič... A tak, Blink-182 boli na svete.

Stalo sa behom kariéry Blink epizóda prvá

Bláznivé kúsky Ricka DeVoe, časť prvá

V roku 1997 boli Blink-182 na turné na Floride. Rick DeVoe vtedy za kapelou prišiel, aby pomohol s niekoľko koncertmi. Jeden večer si Rick urobil pauzu, relaxoval a popíjal s priateľmi. A ako vždy, keď Rick popíjal alkohol, diali sa zaujímavé veci.

Klub, v ktorom Blink-182 hrali, bol hneď vedľa pánskeho striptízového klubu. Vlastne jedny dvere viedli do dvoch týchto klubov. Striptízový klub bol plný jačiacich žien, ktoré hádzali očká po striptéroch na javisku. A rozhodne sa v tomto klubu dialo viac vecí, než na mieste, kde hrali Blink-182.

Tí sa pred koncertom bavili tím, že stáli vo dveriach a nakukovali do striptízového klubu, kde sa smiali kúskom, ktoré striptéri predvádzali. Z ničoho nič do klubu vtrhol Rick a bez zábran skočil na javisko. Odstrčil striptéra a začal za jakotu prítomných žien s vyzliekaním. Postupne odhodil nohavice, tričko...a dámy šialeli. Blink-182 sa smiali a klub bol vo vytržení.

Po chvíli sa ukázali miestny vyhadzovači a Ricka odtiahli. Blink-182 sa smiali tak moc, že svojemu manažérovi pomôcť nemohli. A smiali sa ešte viac, keď Rick začal miestnym gorilám vysvetľovať, že všetko je v pohode, a že nemusia volať políciu, pretože nieje blázon. Že je iba manažér kapely, ktorá hrá vo vedľajšom klubu.

8.Kapitola: Problémy s autom



Písal sa rok 1995 a Blink-182 boli pripravený na cestu z domovskej južnej Kalifornie. Ale toto sa mnoho jednoduchšie povie než uskutoční. Všetky koncerty mimo domácie prostredie sú náročnejšie po logistickej stránke. A Blink-182 si vtedy nemohli dovolit kúpiť dodávku, ktorú by dopravovali seba vrátane svojho vybavenia pohromade. A tak sa zo začiatku Mark, Tom i Scott dopravovali na koncerty každý po vlastných osi, svojím vlastným autom, ktoré mali ešte napakované aparatúrou. V autách tak bolo sotva dosť miesta pre vodičov. Ale toto nechcel nikto z nich podstupovať, keď sa jednalo o dlhé dochádzanie. A kupovať dodávku nemalo zmysel, pokiaľ by kapela nemala ponuku na ozajstné turné. Jednoducho by na to nemali peniaze.

Ale Blink-182 si nemohli dovoliť luxus odmietať ponúknuté koncerty, a to ani keby boli ďalej od ich domovov, iba kvôli tomu, že sa na ne nemali ako dostať. Kapela bola ochotná urobiť pre získanie nových fanúškov čokoľvek. A aké mala teda možnosti? Požičať alebo prenajať si dodávku. Ale ani jedna možnosť neriešila situáciu nastálo.

Tak teda, Mark a Tom si vypožičali dodávku od dobrých kamarátov Unwritten Law, aby mohli ísť na koncert do Rena v Nevade. Dodávka Unwritten Law bola stará, už bez laku, ale zato s prezívkou „The Cock“ (Čurák), ktorú si vyslúžila behom koncertov v Salt Lake City, kde kapela na kapotu do prachu nakreslila veľký párok, aby vzbudila pozornosť v tradične konzervatívnom meste. Auto malo iba dve sedadla – pre vodičov a jedno väčšie pre spolujazdcov, zbytok priestoru bol určený na aparatúru. Neměla ani kúrenie, ani klimatizáciu. Ale bola schopná pohybu.

Mark a Tom sa na koncert vydali spoločne s Markovou sestrou. Scott v tej dobe v Rene býval, a tak už bol na mieste. Vybavenie kapely vyplňovalo každý centimeter priestoru dodávky. Tretí pasažier sa do auta vošiel iba s veľkými problémami. A aby cesta nebola náhodou moc príjemná, bola ukrutná zima. Okolité hory boli pokryté snehom, ktorý odrážal mesačný svit. Ale to nikoho v aute moc nezaujímalo, pretože v aute nebolo kúrenie. Teplota bola pod nulou a na to nebola partička z južnej Kalifornie pripravená.

„Páni, to bola strašná jazda. Bolo to odporné,“ spomína Tom. „Ale viete čo, šli sme na koncert. Na ničom inom nezáležalo, pretože odohrať nejaký koncert mimo San Diego bolo pre nás hrozne dôležité.“

Nakoniec The Cock do Rena dorazil a kapela bola za cestu odmenená dobrým koncertom, na ktorom zahrali spoločne s Face to Face v malom klubu Fallout Shelter. Face to Face bola obľúbená kapela Blink-182, a tak z toho mali veľkú radosť. Nehľadiac na fakt, že Blink-182 sa publiku vtedy veľmi páčili a problémy s cestovaním tak boli zabudnuté. Ale iba do doby, než sa kapela chcela vydať na spiatočnú cestu. Auto neštartovalo. Ani ťuk. Bedniak Face to Face si všimol ich problému a vydal sa na pomoc. Podarilo sa mu auto naštartovať, ale zároveň varoval, že ak motor zhasne, už nikdy sa im nepodarí ho opäť nahodiť. Takže spiatočná cesta nebola o mnoho lepšia. Tom a Mark šoférovali celú cestu na jeden záťah, dvanásť hodín, vrátane zastávok na jedlo, pre benzín, bez vypnutia motoru. A celú cestu sa modlili, aby The Cock neurobil niečo hlúpeho. A tým tiež skončilo požičavanie nejakých áut.

„Bolo to celkom o hubu, museli sme tankovať, i keď motor bežal. Len som čakal, kedy to celé vybuchne,“ hovorí Mark.

Autá z požičovne na tom síce boli lepšie, ale i tak mali svoje problémy. Mark bol v tej dobe jediný, kto si mohol legálne požičať a riadiť auto z požičovne. A tak sa stalo, že raz musel odšoférovať sám celú cestu skrz celú Kaliforniu až do Las Pegas a Phoenixu. Následok bol ten, že skoro celý týždeň sa poriadne nevyspal.

„Hrôza. Nespal som zhruba päť dní. Zabíjalo ma to. Takto to ďalej proste nešlo,“ spomína Mark.

Zrovna keď Blink vyčerpali všetky možnosti, ako sa na koncerty dopravovať, prišla spásna ponuka na turné. Taylor Steele, známy producent surferských filmov a dobrý priateľ Ricka DeVoe, kapele ponúkol, aby sa zúčastnila turné na podporu nového filmu „GoodTimes“. Kapela sa tak mohla pozrieť do celej zeme. A konečne kúpiť vlastnú dodávku. Blink-182 si kúpili svoju jedinú dodávku, biely Chevy Beauville, ktorý prekrstili na „The Millenium Falcon“ na počesť Hviezdnych vojen. Cargo Records sa síce muselo podpísať na zmluvu k pôžičke, ale dodávka bola majetkom kapely. The Falcon bol tak pripravený voziť kapelu po nových dobrodružstvách.

A prvé z nich bolo GoodTimes turné, ktoré začalo v októbri roku 1995. I keď to Blink-182 nečakali, ich všetka aparatúra sa vošla do prívesu, kufry napakovali do dodávky a vyrazili. Turné začínalo v Kalifornii, a pres južné štáty mierilo na Floridu z ktorej pokračovalo do New Jersey. Spoločne s Blink-182 sa turné zúčastnili ešte Unwritten Law, Sprung Money a punkové legendy Seven Seconds. Všetky kapely sa veľmi rýchlo spriatelili a koncerty boli dobré hneď od začiatku. Prvé turné Blink-182 nemohlo byť lepšie.

„Turné GoodTimes bolo úžasné,“ hovorí Mark. „Bolo naše prvé a hrali sme so skvelými kapelami. Viete, boli sme iba malá kapela hrajúca s punk-rockovými legendami. Každý večer som napäto sledoval ich koncerty. A bonus k tomu všetkému bol, že to boli skvelý ľudia a moji kamaráti.“

„Naše prvé turné bolo extra úžasné,“ pridáva k tomu Tom. „Všetko bolo pre nás nové a príťažlivé. Dokonca i to jazdenie z miest sa nám zdalo kratšie. Naviac sme tam boli s kapelami, ktoré sme poslúchali a o ktorých sme snívali, že s nimi raz budeme hrať.“

A okrem toho, že Blink-182 hrali so skvelými kapelami, behom onych triciatich dní turné sa dostali do viac problémov a zažili viac srandy, než koľko bežný človek prežije za celý svoj život...

9.Kapitola: Blink-182 sa vrhli na dráhu zločinosti

Na konci roku 1995 boli Blink-182 na turné GoodTimes. Na svojom úplne prvom turné. Každý deň hrali v inom meste. Jazdenie medzi mestami si kapely krátily nebezpečným manévrovaním na dialnici, kde sa vo vysokých rýchlostiach snažila dostať jedna kapela v dodávke pred tú druhú, do čo možno nejlepšej pozície tak, aby na ňu mohla vystrčit zadok.

V Dallasu strávili Blink-182 odpoludnie prehliadkou Dealy Plaza, kde bol zastrelený prezident J. F. Kennedy. Tom pri tej príležitosti prisahal, že za vraždou stali mimozemšťania, o ich prítomnosti pod Floridou sa mal J.F.K. dozvedieť. Ten deň sa však stala ešte jedna príhoda. Blink vtedy začali svoju zločineckú kariéru. Nikto si už nepamätá, kto prvý uvidel veľkú papierovú fotku Lennyho Kravitza v životnej veľkosti, ale Blink-182 hneď vedeli, že ju proste musia mať. Problém bol, že patrila miestnému promotérovi. A stala v jeho kancelárii.

„Keď sme odohrali náš koncert, naložili sme vybavenie do dodávky, naštartovali a vyslali našeho kamaráta Castra, aby vzal Lennyho,“ spomína Mark. „Bola to sranda. A Castro tu podivnú lepenku s Lenny Kavitzom uniesol. Keď sme ho uvideli, bežal k autu, s Lennym v podpaží a s ochrankou v za sebou. Akonáhle naskočil do auta, vyštartovali sme. Už si ani nepamätám, čo sme s Lennym urobili.“

Keď už boli na Floride, podielali sa na štarte jednej rakety na Misu Canaveral. „Ty kokos, myslel som, že to bude nuda, ale bolo to celkom husté,“ pripúšťa Mark.

A aby toho nebolo málo, Tom bol nakoniec zatknutý políciou. Stalo sa to na sviatok Halloween, v meste Jacksonville. Tam urobil Tom osudovú chybu. Presto že ho varovali, že miestna polícia si tento sviatok bude dávať obzvlášť veľký pozor, Tom, ktorý v tej dobe nebol plnoletý (tj. nemal 21 let, od ktorých sa môže v USA piť alkohol), pil. A nie málo. Čo by možno až tak nevadilo, keby sa z fľaše piva v ruke nevydal do ulíc mesta. Polícia u neho bola v sekunde. Keď sa ukázalo, že nieje plnoletý, dostal putá a bol naložený do policajného auta. A to všetko v tričku s nápisom „Preč so zákonom“.

„Srandovné na tom bolo, že keď ma zatýkali, tak som si nemyslel, že by som niečo zlého zrobil,“ hovorí Tom. „Ten policajt to mně přišel a říkal ‚Někdo půjdu za mříže‘. A já se zeptal kdo. Dokonce když mi dávali pouta, tak jsem si myslel, že se to nejako vyrieši. Dali ma do auta a ja som bol stále v pokoji. Až keď som odchádzal a ohliadol som sa, uvidel som svojich kamarátov, ako mi kývajú na rozlúčku, uvedomil som si, že to nieje moc dobré.“

Tom strávil noc vo vezení. Ale mohol tam byť dlhšie. Ale Rick DeVoe zaplatil kauciu,a donutil Toma, aby sa priznal k priestupku a ukončil tak celú záležitosť skôr, než by to malo vplyv na turné.

„Ta noc vo vezení, to nebolo dobré. Najprv ma zvliekli a prehľadali ma,“ spomína Tom. „Potom som dostal oblečenie trestanca. Strčili ma do miestnosti, kde bolo asi 40 veľkých, škaredých kriminálnikov. Hrozne sa mi chcelo na záchod, ale bola tam iba jedna toaleta uprostred miestnosti- A žiadny papier, pretože tí chlapíkovia ho používali miesto vankúša. Potom ma strčili do menšej cely, kde som bol iba ja a chlapík s menom Roger. Ten mi celú noc rozprával, ako zje moju kašu. A ja som ani nevedel, o čom hovoví! No, stálo to za hovno.“

Tomov pobyt vo vezení sa našťastie omedzil iba na jednu noc a turné tak mohlo pokračovať so všetkými kapelami. A tak mohli Blink-182 zažiť ďalšie dobrodružstvo – veľkú barovú bitku. Na koncerte v Južnej Karolíne kapely protestovali proti tomu, že miestny vyhadzovači používajú násilie proti ľuďom, ktorí na koncert prišli. Začala výmena názorov, padli slova o sexuálnom chovaní matiek a posadlosti istých ľudí psami a už to bylo – ako na starom západe. Rany lietaly vzduchom, tak ako stoličky, fľašky a všetko ostatné, čo šlo rozbiť.

„To bolo drsné. Niekto Castrovi prerazil barovou stoličkou o chrbát. Vtedy získal veľa punkových bodov...,“ hovorí Mark.

Ďalšie príhody sa odohrávali viacemenej pravidelne, a to vďaka vzájomných vojnách s rímskymi svetlicami.

„Neviem ako to začalo, ale naraz sme každý deň robili ohňostroje,“ spomína Tom. „Mali sme veľkú vojnu mezdzi námi a Unwritten Law. Ale každý tam bol sám za seba. Trebárs sme za jazdy vystrelili rímsku svetlicu na druhú dodávku na ďialnicu. Alebo sme na seba navzájom strielali na parkoviskách, plážach... Bola to sranda.“

Ale netrvalo to dlho a obeť beštiálnych vojen bola na svete. Bola noc na jednej pláži Atlantského oceánu. Niekto vystrelil rímsku sviecu zozadu pod jeho sveter a ten začal dymieť. Castro za seba samozrejme nevidel, a tak nevidel ani dym. A ani nikomu neveril, keď na neho ostatný kričali, že horí. „Na to vám páni neskočím,“ volal vtedy zaťialčo utekal od svojich nepriateľov, ktorí sa mu teraz snažili pomôcť. Nakoniec si ale uvedomil, že to nebola pasť a okamžite sebou škubol na zem. Castro nebol zranený, ale jeho oblečenie bolo zničené. Nakoniec mu vypomohol ďalší bedniak Cam, ktorý mu nejaké svoje oblečenie dal.

A mezdi tým všetkým Blink-182 hrali koncerty. Hrali mnoho koncertov, pre mnoho ľudí. A tí si Blink-182 zamilovali. Ľudia kupovali Cheshire Cat a prehrávali ju svojím kamarátom. Blink-182 boli proste chytľaví. Poprvý raz sa tak kapela predstavila skutočne celej Amerike a ľudia z celej zemi tak mohli počuť jejich hudbu. Chlapci mali radosť zo sľubne naštartovanej kariéry, ale bol čas vrátiť sa domov. Ale než sa tak stalo, museli prekonat 27hodinovú cestu autom z New Jersey do San Diega, a tam nasadnúť na lietadlo na Hawai, kde ich čakal posledný koncert. Ale nie že by za to Hawai nestál.

„Turné bolo parádne, ale bola to taky fúra práce,“ hovorí Mark. „Keď o tom snívate, nikdy vás nenapadne, že to bude tak tažké. Buď sedíte v dodávke, neskutočne sa nudíte, alebo beháte nahý po okolí. Alebo ste na pódiu a to je ta najlepšia časť.“

Pokračovanie nabudúce...

Do slovenčiny preložil
Nox47

Přihlásit se: email   heslo
Registrace | odeslat anonymně - jméno:
Váš email:

:-):-D:-D:-P:-O:-(:-B:-/:-o;-)B-):-X>-)]-|[-][-]love

Opište prosím kontrolní kód "1345":

 
IP
Free Guitar White MySpace Cursors at www.totallyfreecursors.com